/môj prvý turistický príbeh, 10.nov.2012 /
Cestu 2 autami sme začali v sobotu ráno o 9:00 spolu s Marcaníkovcami a Derňarovcami. Vybrali sme sa na Izru a odtiaľ na Veľký Milič. Všetko prebiehalo fajn, došli sme do Kalše a tam sme sa spýtali ako ďalej. Asi po 10 km lesnej cesty 5. triedy, drnky-drnky, sme dorazili na Izru. Všetko spustnuté, reštaurácia zavretá, akurát za chatou bolo v klietkach pár vtáčikov : krásny japonský kohút, andulky, prepelice …Prečítali sme si smerovky, ale Milič nebol na žiadnej. V rámci prípravy na túru som sa ale informoval u Joža Kalaposa ako je to tam značené. Jeho odpoveď bola – po červenej a potom po žltej. Stano M. mal ešte aj turistické GPS a to nám tiež pomohlo.
Občerstvenie na Izre
Posilnili sme sa pred túrou domácim proviantom a pivečkom zn. Heineken, od Tomáša D. Po polhodine sme dorazili na chatu Kopaska a potom za ďalších 30 min. do sedla Malý Milič. Vyliezli sme na kopec / 5 min. /, na kótu 759m n.m. Veľký Milič bol pred nami na vzdialenosť asi 2 km, ale radšej sme sa otočili, lebo ráno sme sa dočítali na Izre, že iba 3 km je vzdialená maďarská dedina Pusztafalu, kde sme chceli ešte zájsť príp. sa tam najesť ?!
Krása jesenných farieb
Cestou späť z Malého Miliča sme pri chate Kopaska stretli zamestnanca Lesnej správy a od neho sme sa dozvedeli, že do Pusztafalu sa môžeme dostať aj autom. Tesne pred návratom na Izru Silvia /Sisa/ stúpila do menšej bariny a jej nohy sa „vykúpali“. Tomáš jej dal svoje ponožky a vydali sme sa do Maďarska.
Zdraví športový klub KOMPAS
V Pusztafalu som sa spýtal na cestu ďalej lebo tam „zdochol pes“, žiadna reštaurácia, penzión – nič. Asi po 8-10 km cez Füzérkomlós sme došli do Holloházy, urobili sme si krátku zastávku v porcelánke a pokračovali sme na slovenskú hranicu. Konečne som chcel nájsť ospevovanú „Lászlótanya“ s výbornou a pomerne lacnou domácou kuchyňou. Tak sme to tesne pred hranicou stočili doprava a poď ho hľadať tú reštauráciu ?! Asi po 4-5 km lesnej cesty objavili sa prvé domčeky, chatky, ale žiadna nevyzerala na penzión, reštauráciu …Zastal som a u náhodných okoloidúcich som sa informoval. Povedali nám, že stojíme pred ňou !!! Stáli sme pred obyčajným domom bez reklamy, taký prehliadnuteľný „house“. Kým sme s Tomášom zaparkovali, ostatní vošli do dvora, ale neodvážili sa ísť ďalej. Ja som veľmi opatrne zaklopal, vstúpil dnu, mal som pocit ako Janko a Marienka v chalúpke u strigy, obzeral som sa a čakal som, že ma niekto ovalí. Odrazu zhora sa vyklonila istá pani a spýtala sa, čo tu chcem. Myslel som si, že ma ide oliať vodou, ale nič také sa nestalo ! Vysvetlil som je o čo ide a veci sa začali vyvíjať ústretovo ! Pokiaľ som zavolal ostatných 5-tich turistov dovnútra, už tam bola domáca pani a hneď začala ponúkať ! My sme si zvolili Vilmošku, no veľmi skoro nás prehovorila na domácu 52 –ojku „barackpálinka“. Nechala nám na stole celú fľašku a 4 poháriky ! Vodiči iba čuchali. Anka, Darinka, Silvia a Stano si ju pochvaľovali. „Nagyon finom!“ – chválila svoj výrobok hostiteľka. Dokonca hneď chcela s nami uzavrieť obchod, že keď zoberieme aspoň 4-5 l bude nás to stáť iba 3500 Ft/liter.
Potom to prišlo – celá misa plnenej papriky, menšia misa „babgulyás“ a to nám bolo málo, tak nám na ochutnávku priniesla tanier lekvárových pirohov ! Ale akých pirohov !!! Domácich z tenkého mäkkého cesta, plnka – slivkový lekvár s tvarohom. Malo to jednu jedinú chybičku – nemali nealko pivo. Ale to je zanedbateľné oproti už vyššie opísaným dobrotám. A teraz účet – za všetko sme zaplatili 6-ti iba 36 eur. Pani domáca nám dala hneď aj kontakt, keby sme tam chceli oslavovať narodeniny, výročie hocičoho a pod. Sú tam 2 skromné miestnosti s kachľovou pecou a zmestí sa tam 24 – 30 turistov, záleží od váhy, výšky a ostatných parametrov.
Laco Kozák
Follow