Sky & Clouds Run 2013

Uprostred zimy, keď nie je veľmi možné ísť si von zabehať, sa mi zdalo že beh Sky & Clouds Run 2013 (22. jún 2013, Štrbské Pleso), je najlepší možný spôsob, ako stráviť tretiu júnovú sobotu. Vítal som troška tepla, trocha námahy a nezvyčajný typ pretekov, ktorý sľuboval riadnu porciu zážitkov.  Do poslednej chvíle som si nebol istý, či to bude všetko stáť zato. Nenaložil som si príliš veľa na svoje plecia? Budem schopný zabehnúť túto riadne veľkú porciu?

Kvôli tomuto behu som začal behať aj mimo ciest a chodníkov. Dovtedy som ani netušil, že tak blízko Ťahanoviec je možné stretnúť toľko divej zveri. Pravdaže žabky, drozdy a iné normálnejšie zvieratá ma v lese neprekvapili, ale keď som po prvý krát stretol v lese srnu, potešil som sa riadne. Odvtedy som ich stretol snáď pri každom behu a stále ma to tešilo. Ale to, že stretnem v ťahanovskom lesíku divú sviňu, som naozaj nečakal. Našťastie pri behu asi fučím viac ako sviňa a tak ju stále odplaším skôr ako ju uvidím. Teda aspoň dúfam.

Beh po lesných cestách – necestách sa mi zapáčil a od teraz bude už neodeliteľnou súčasťou môjho bežeckého tréningu. Všetko to je ale o budúcnosti. Stačí to, čo som nabehal ale na Sky & Clouds Run 2013? V piatok večer si veľmi neverím a rozmýšľam o tom, že to nebol najrozumnejší nápad zúčastniť sa. Sobotné ráno odoženie čierne mraky preč a zdá sa mi, že to bude v poriadku. Do štartu sa mi nálada zmení zopárkrát, ale nakoniec štartujem s cieľom dobehnúť, napriek tomu, že začiatkom mája som si dal za cieľ zabehnúť tento pretek za 2:45.

Na štarte sa skromne postavím medzi posledných bežcov a čakám na znamenie. Rozbehnem sa, ale len tak pomaly. Som úplne na konci, nechcem ale prepáliť tempo a po pár kilometroch nevládať. Postupne si volím príjemnú rýchlosť a zisťujem, že musím prebiehať pomalších bežcov. Na úzkom turistickom chodníku je to troška problém, všetko ale zvládam s chladnou hlavou. Po 3 km pijem z mojej fľaše ionťák, presne ako som si to naplánoval. Slniečko totiž pečie poriadne silno a v lese postihnutom kalamitou sa nedá nikde skryť.

Trať zrazu prudko mení smer a z postupného klesania sa rázom stáva celkom prudké stúpanie. Väčšina bežcov mení beh za chôdzu a ja nie som výnimka. Stále sa ale snažím aspoň o rýchlu chôdzu. Postupne predchádzam stále viac a viac pretekárov. Dúfam, že toto zrýchlenie nebude mať za následok totálne vyčerpanie v druhej polovici pretekov.

Postupne prekladám jednu nohu pred druhú, na občerstvovačke pomôžem porozlievať vodu do zopár pohárov a mnohí, ktorých som predbehol, mi to vrátili aj s úrokami. Keďže mojím cieľom je si to najmä užiť a dobehnúť, ani ma to až tak veľmi netrápi. V tom sa ale vo mne prebúdza súťaživá šelma a chcem im to vrátiť. Postupne predbieham už raz predbehnutých a aj doteraz nepredbehnutých.

Po 12 km sa začína tá ťažšia časť. Po zjazdovke smerom na Chatu pod Soliskom strácam všetky moje predsavzatia ohľadom rýchlosti. Je stále ťažšie a ťažšie posúvať sa dopredu. Z behu prechádzam do rýchlej chôdze, z rýchlej chôdze je zrazu iba obyčajná chôdza a zrazu na moje zhrozenie zisťujem, že sa ledva plazím smerom hore. Obzretím dozadu pri tejto pomalosti neriskujem žiadnu časovú stratu. Tam kdesi hlboko pod sebou vidím ďalších trápiacich sa bežcov. Dúfam, že mám dostatočný náskok a nikto ma neprebehne.

To ja mám iné plány s predbiehaním iných. Najradšej by som predbehol všetkých, stačil by mi ale aspoň ten chlapík v modrom čo je asi 200 metrov predo mnou. Občas sa mi zdá, že sa k nemu približujem, po chvíli je ale opäť rovnako ďaleko. Na Chate pod Soliskom sa končí najprudšie stúpanie a od teraz to bude už len smerom dole. Modrý chlapík mi mizne z očí, ale len vďaka tomu, že chodník je tu samá zákruta. Moje predsavzatie na rýchly zostup sa ešte rýchlejšie končí. Na vine nie sú len kŕče, čo občas dostanem do lýtok, ale najmä absolútne nevhodný povrch na behanie. Veľké skaly sa tu striedajú s ešte väčšími a preto si musím dávať veľmi veľký pozor. Tempo zostupu je tak porovnateľné s tempom výstupu.

Hodnú chvíľu bežím bez toho aby som stretol čo by len živú (alebo neživú) dušu. Po 5 minútach sa mi to zdá divné, ale nič viac. Po 10 minútach začínam mať pocit že som niekde asi zablúdil. Kde som zle odbočil? Ako sa vrátim späť na trať? Aká veľká bude strata? Prežijem to vôbec? No dobre, prežiť to prežijem, len čo som spravil zle? Na moje veľké šťastie a úľavu, zbadám ďalšiu občerstvovačku. Pijem vodu, keď v tom popri mne preletí niekto ako víchor. Kým sa poriadne rozbehnem, je už poriadne ďaleko.

Môj náskok pred ostatnými sa nakoniec ukáže ako nedostatočný? Nemôžem to nechať len tak. Rozbieham sa a na moje prekvapenie ani pri rýchlejšom behu necítim žiadne kŕče a cítim sa fyzicky skvele. Pomaly sťahujem rýchlika a nakoniec posledné 3 kilometre bežíme vedľa seba. Cieľ sa už blíži a je len 200 metrov pred nami. Pozriem sa na rýchlika a zisťujem že skôr ako na rýchlik sa podobá skôr na pomalý náklaďák. Skúšam ešte troška zrýchliť a darí sa mi to. Do cieľa dobehujem už sám za 2:45:24 a som veľmi rád že je už koniec.

Z 24 bežcov čo dobehli, som skončil na skvelom 12 mieste. Nedal som si nesplniteľné ciele pred behom a počas neho. Skoro všetko sa mi splnilo na 100%. Výsledný čas 2:45:24 je len o troška horší ako bol môj cieľ 2:45:00. Nikto ma nakoniec nepredbehol. A modrák nakoniec dobehol len 20 sekúnd pred mnou. Na budúci rok určite znova prídem.

Follow