Podvihorlatský maratón

V poslednom článku som sľúbil, že po odbehnutí Podvihorlatského maratónu o tom napíšem. Tesne po dobehnutí som bol rád, že som vôbec dobehol a nemal som silu niečo napísať. Teraz som si ale už poriadne oddýchol a navyše som si taktiež utriedil myšlienky a zážitky (alebo aj nie).

Pred samotným maratónom som si položil jednu zásadnú otázku. Aké mám vlastne zvoliť tempo? Mám dostatočne nabehané aby som zvolil tempo na celkový čas 3:40? Alebo sa mám radšej uskromniť a bežať na 3:50? Bude príjemné bežecké počasie a či ma teplo prinúti bežať ešte pomalšie? Ako mám reagovať na kopce v poslednej štvrtine? Zvládnem to vôbec? No bolo to troška viac otázok ako jedna a riadne som sa nad tým trápil. Chcel som, aby môj maratónsky debut dopadol čo najlepšie.

Výmena

Výmena

V deň pretekov vládlo nádherné slnečné počasie. Ideálne bežecké počasie to ale nebolo. Tešil som sa, že aspoň nezmoknem, lebo ešte pár dní pred pretekom predpoveď počasia poukazovala na možnosť dažďa. Cesta z Košíc mi ubehla príjemne rýchlo a ani som sa nenazdal a už som bol aj zaprezentovaný. Ukázal som sa ešte u rodičov a odskočil som si ešte na Baňu kde som sa stretol s Mirkuffom, Evkou, Evičkou a Samkom. Samkovi sa veľmi páčil môj klobúk a ja som zasa obdivoval jeho skvelú šiltovku. Sľúbili mi, že mi prídu niekam na trať zamávať  a povzbudiť ma.

Potom som sa prezliekol do bežeckého, všetko som si poriadne pripravil a bol som pripravený ísť na štart. Veci som si odniesol do telocvične a dal som si predsúťažnú rozcvičku. Ostával už len rýchly presun na štartovaciu čiaru a moj prvý maratón sa mohol začať. Čo ma trocha prekvapilo bol čas štartu – 14:00. Ešte nikdy som vlastne tak neskoro nebežal. Zdalo sa mi to ako dosť nevhodný čas, presne počas najväčšej páľavy.

Na štarte

Na štarte

Na štarte som zaujal svoju najmilšiu pozíciu – úplne na konci štartovného poľa. Jednak sa nechcem pchat úplne do predu a zavadzať rýchlejším bežcom a jednak sa potom ľahšie počíta koľko ľudí som predbehol. No uznávam, predbiehať ľudí je pre mňa počas preteku veľmi silná motivácia :-D. Počas úvodných kôl na námestí bežím nakoniec presne podľa môjho plánu na úrovni 5:25/km. Napriek tomu predbieham zopár bežcov a niektorí už teraz ťažko dýchajú. Možno neprepálili tempo už na začiatku len majú štýl Emila Zátopka.

Radosť z behu

Radosť z behu

Okruhy na námesti som prebehol úplne v pohode a hurá do veľkého okruhu okolo Michaloviec. To teplo nie je veľmi príjemné a tak už na prvej občerstvovačke pijem pohárik s vodou a navyše siaham po špongii a dávam si ju pod šiltovku. To bola teda ale lahoda. Tempo je ustálene a všímam si, že tak asi 200 metrov predo mnou beží aj pani Tiszová. Mojím ďalším cieľom je teda predbehnúť aj ju. Po 3 kilometroch ju nakoniec dobehnem a zisťujem že moje tempo je asi o 5 sekúnd na kilomter rýchlejšie ako jej. Troška sa pri nej zveziem a potom aj jej dávam zbohom a bežím už sám. Pri behu na námestí si aj trošička poskáčem od radosti zo samotného behu. Navyše potom aj fotka lepšie vyzerá ako keby som tam len tak bežal, no nie?

Kým sa dostanem sa samotný beh okolo Šíravy, mám už v nohách 8 kilometrov. Tu predbieham pána, ktorý mal nejaké vážne problémy, lebo bežal tempom asi 6:20/km.  Takže toho pána prešprintujem a hurá do Zalužíc. Ech, nikdy som si nevšimol že v skutočnosti sa do Zalužíc beží do takého kopca. V Michalovciach vietor nefúkal, ale na poliach do Zalužíc nemalo čo ten protivný vietor zastaviť. Teda až na mňa a niekoľko ďalších rovnako postihnutých, ktorí sa rozhodli, že pobežia okolo Šíravy. Našťastie v dedine opäť vietor necítiť. No a rozhodne to nie je najkratšia dedina. Človek beží a beží a beží a stále furt beží po dedine.

Povzbudzovanie

Povzbudzovanie

Každým momentom sa viac a viac prestávam zaujímať o okolie a koncentrujem sa len na zopár metrov predo mnou. V Závadke ma čaká ale prekvapenie. Malý Samko drží v rukách transparent “Feňko do toho” a ja sa cítim úplne perfektne. Dobieham jedného bežca a keďže máme veľmi podobné tempo, dávame sa do reči. Varuje ma pred kopcami na druhej polovici trati a príliš rýchlym tempom. Však ja to nejako dám, nie? Postupne sa aj od neho odpútam a bežím dopredu.

Radsť z behu v trojici

Radsť z behu v trojici

Prvú polovicu som zabehol za 1:50, presne podľa plánu a som z toho veľmi rád. V duchu som už v Michalovciach a myslím si, aký je to perfektný beh. Nič ma nebolí, mám kopu energie, že ju môžem až rozdávať. V Jovse sa opäť stretávam s Mirkuffom a jeho milou rodinkou. Samko sa veľmi teší a kričí: “Krstný do toho!” Ako tak ďalej bežím, zisťujem, že napriek môjmu úsiliu moje tempo začína klesať. Nijako dramaticky, ale predsa.

Pán s ktorým som si tak dobre pokecal ma vďaku môjmu spomaleniu dobehol a predbehol ma. Zatínam zuby a chytám sa ho. Nepozerám napravo a ani naľavo, vnímam len nohy predo mnou. Takto bežíme asi 2,5 kilometra, keď ma vyzve, aby som bežal teraz prvý ja. Vymeníme si miesta a pokračujeme ďalej. Po kilometri sa obzriem a vidím, že som sa od neho odpútal. Je mi aj ľúto, že sa ma neudržal, lebo mne veľmi pomohlo bežať za ním.

Teraz ma predbieha zasa pán, ktorý strieda chôdzu s rýchlym behom. Takto sa minieme asi zo 10 krát. Keď ma predbieha už asi 5-ty krát, pýta sa, ako dlho už bežíme. Potom rýchlo absorbuje túto informáciu a hovorí, tak do 4 hodín sme v Michalovciach. Na kopce na Medvedej hore, Lúči a Prímestskej vyjdeme v pohode a zbehy nám ušetria sily. Ako bežím hore si veľmi nepamätám a beh dole tiež nie. Všetko splynulo do jednej bielej čiary, po ktorej som bežal. Jeden krok a potom ďalší. A ešte jeden a potom repete. Biela čiara ubieha, len na môj vkus príliš pomaly.

Asi som už narazil na tú povestnú maratónsku stenu. Kedy ale presne to bolo už ale nemám šancu zistiť. Prikradla sa tak nenápadne. Som v pohode, všetko je OK, toto tempo zvládam, som len troška pomalší ako by som mal byť, nejde to ako po masle a dofrasa kde je moja rýchlosť? To sa tak pekne kontinuálne menilo až som zrazu zistil, že bežať rýchlejšie je riadna drina. Otázky prečo som sa na to dal sa mi preháňajú každých 100 metrov. Viacerí, ktorých som predbehol, mi to teraz oplácajú. Na kruhovom objazde v Michalovciach ma dokonca predbieha pani Tiszová ktorú som predbehol pred 33 kilometrami. Buď ja som tak spomalil alebo ona tak zrýchlila? Vyzerá to ale asi na tú prvú možnosť.

Do cieľa

Do cieľa

Do cieľa ostáva už len posledný kilometer a ja vyžmýkavam posledné zvyšky energie a bežím, ba priam až letím. Letím ako extra pomalé lietadlo, hehe. Už je tu ale cieľ a Samko a Mirkuff a Evka kričia a povzbudzujú ma. Som rád že som konečne v cieli. Dobehol som a nevzdal som to. Síce to nakoniec trvalo 3:58:36 a teda dlhšie ako som plánoval. Keď sa ale nad tým tak zamyslím, tak reálne som nemal chuť vzdať sa ani chvíľu. Teraz si už len tak trocha oddýchnem, postavím sa a môžem ísť domov. A ten nápad so štartom o 14:00 bol vlastne veľmi dobrý. Postupne sa teplota znižovala a bežať bolo príjemnejšie.

Aby som to nakoniec zhrnul. Viem, že dokážem zabehnúť maratón. Moje ciele boli veľmi prehnané a vôbec som nemal natrénované ho zabehnúť za 3:40 či 3:45. Nato budem musieť ešte nabehať veľmi veľa kilomterov. V žiadnom prípade si nabudúce nesmiem myslieť, že keď sa na polke cítim skvele, že sa takto skvele budem cítiť až do konca behu. Rozdiel medzi maratónom a jeho polovičnou verziou je oveľa väčší ako medzi polmaratónom a 10 kilometrami. Keď si to nabudúce uvedomím a nenechám moje ego zrýchliť, tak to potom bude super.

Feňo

Tento obsah bol zaradený v Beh & In-line, Bez kategórie, Príbehy, Športové výsledky. Zálohujte si trvalý odkaz.

Jedna odpoveď na Podvihorlatský maratón

  1. Spätné upozornenie: Tatry running tour 2014 | Športový Klub KOMPAS

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

* Copy This Password *

* Type Or Paste Password Here *

330 359 Spam Comments Blocked so far by Spam Free Wordpress