Recept na Nezmara

Pred behom

Pred behom

Koncom apríla som na nete našiel jeden veľmi pekný recept. Recept na Nezmara sa len tak nevidí a kedže aj ja chcem byť nezmar, tak som neodolal a vyskúšal som ho.

Cesto:

  • 112 – 200 účastníkov
  • 46 kilometrov po nespevnených a lesných cestách a chodníčkoch
  • 3 zjazdovky
  • +/- 2700 výškových metrov

 

 

 

Plnka:

  • chlad
  • občasný dážď
  • blato
  • blato

Ozdoba:

  • 2x brodenie sa cez potok

Postup:

Ako vždy v takéto preteky, som sa postavil úplne do posledného radu bežcov. Hneď po štarte sa masa ľudí prudko rozbehla a ja som sa len s otovrenými očami čudoval ako rýchlo sa mi vzdialili. Po necelom kilometri som bol beznádejne posledný a na predposledného som strácal možno 50 – 60 metrov. Maky pri popise trate hovoril, že pod Veľkou Čantorijou sa občerstvovačka zatvára po 4 a pol hodinách. Chápe, že pre niektorých “turistov” je to dosť skoro, ale aby sa dostali v limite do cieľa, tak to tak musí byť. Takže dokonca aj tí “turisti” sú hneď na začiatku predo mnou, čo mi veľmi na psychike nedodalo. Ešte šťastie že pri prvom kopčeku som stiahol tú hrozivú stratu na predposledného a začal som aj ja predbiehať.

Profil trate

Profil trate

Začiatok nebol veľmi kopcovitého charakteru a posúval som sa priebežne do predu. Navyše vôbec mi nevadilo, že je hmla a mrholí. Aj v takomto počasí sa mi bežalo dobre. Jediné, čo mi robilo problémy bolo blato. Našťastie moje krásne topánky si s blatom poradili veľmi dobre a aj na tom klzkom teréne ma podržali. Do kopca sa mi beží dobre, po vrstevnici ešte lepšie.

K prvej občerstvovačlke vedie dlhší zbeh. Pijem vodu a aj ionťák a organizátor oznamuje, že som na 102 mieste. To je prvá a aj posledná informácia na ktorom priebežnom mieste sa nachádzam. Nasleduje prvý vážny kopec Malá Čantorija. Tam som sa dal do rozhovoru s chlapíkom Marekom.  Na rovinke sme aspoň pokecali, smerom hore mi ale beznádejne mizne z dohľadu. Na vrchole je hustá hmla a radšej počkám ďalších bežcov, aby som sa poradil, kam teraz. Vyberá sa cesta prudko smerom dole, čo sa ukázalo ako dobre zvolený smer. Topánky ma tu jediný krát zradili.  Na mokrej a klzkej tráve som sa pošmykol a veľmi vtipne som sa posadil na zadok. O pár sekúnd som ale naspäť hore a upaľujem dolu ako keby mi šlo o život. Postupne dobieham ľudí, ktorí ma smerom hore predbehli.

Tu nasleduje postupne prvá zjazdovka a ja mám dosť. Všetci ma zasa predbiehajú a napriek mojej snahe, moje tempo nie a nie sa zvýšiť. Na 700 metroch nastúpame 200 výškových metrov a trvá mi to 14 minút.  Nasleduje beh po hrebeni, ktorý taktiež smeruje hore. Po chvíľke ma ale trasa zavedie smerom dole, kde sa na úzkom chodníku beží ťažko. Je to aj kvôli tomu, že na jednej strane chodníka je priepasť a nerád by som tam padol. Postupne sa ale chodníček rozširuje na lesnú cestu, kde to napálim a trielim dolu. Čo ma prekvapuje je množstvo poľských žiakov –  turistov.

Po relatívne rovnej pasáži sa nakoniec dostávam pod zjazdovku na Veľkej Čantoriji. Mám ešte poriadnu časovú rezervu – do zatvorenia chýba ešte presne 100 minút. Dám si banán, müsli tyčinku, trocha soli a zapijem ionťák vodou :-). Netuším to, ale práve začína tá ťažšia časť preteku. Zjazdovka sa mierne zatáča a tak nevidím jej koniec. Nakoniec dôjdem na koniec zjazdovky za 40 minút, pričom prekonám 460 výškových metrov na dĺžke 1800 metrov. Na vrchol Veľkej Čantorije ale treba prejsť iba 400 metrov s prevýšením 150 metrov. To mi trvá 15 minút. Asi najťažší moment preteku. Som dosť na dne. Ten kopec nie a nie sa skončiť. Keď už som úplne na dne, organizátori ma posielajú dole kopcom. Mňa ako keby pokropili živou vodou.  Beží sa mi vynikajúco a rozbieham sa.

Dole kopcom a po rovinke mi to ide celkom dobre. Som sám so sebou spokojný. Na ďalšiu občerstvovačku som sa dostal potom veľmi rýchlo. Tu som si už načapoval aj vodu do vaku a aj ionťák do fľaše a strávil som tam asi 3-4 minúty. Načerpal som sily a hor sa na poslednú zjazdovku. Táto je našťastie krátka, aj keď strmá. Tu sa ukazuje moja slabina a zase ma predbiehajú ľudia do kopca. Mne to ale ani veľmi nevadí. Dokonca sa začína ukazovať slnko. Idem si svojím tempom a konečne si vychutnávam výhľady. Nanešťastie je predo mnou posledný šťavnatý kopec – Veľký Sošov. Keď vidím, kam sa mám štverať, je mi takmer do plaču. Marek ma opäť predbieha a ja sa držím koreňov stromov aby som nespadol. Aj tu je nejaký poľský školský výlet. Do pamäti sa mi vrýva asi 10 ročná dievčina, v bielej huňatej vetrovke, ktorá ma z toho šmýkania celé rukávy od blata. Jej mama sa poteší, no jo. Huráááá. Som na vrchole a čaká ma viac menej už len cesta dole.

No cesta dole, ešte musím prekonať 200 výškových metrov. Navyše do cieľa mi chýba  11 kilometrov, čo mi zaberie hodinku a pol. Posledné kilometre musím spomaliť, začínajú ma totiž chytať kŕče do stehien. Na poslednej občerstvovačke na moje počudovanie tlačím do seba 2 chleby so škvarkovou pomazánkou, ktorú ja vôbec nemusím. Chutia priam ako božská mana :-). Aďka mi teraz volá a pýta sa kedy asi dôjdem do cieľa. Ubezpečujem ju, že viac ako 40 minút by to nemalo trvať. Teraz už väčšinu času bežím sám, čo mám celkom rád. V poslednom lese predbieham chlapíka, ktorý ma nazval košický rýchlik. Vraj zbehy mi idú celkom samé. No celkom ma to potešilo, takú pochvalu dostať sa len tak nevidí. Keď vybieham z lesa, vidím asi 300-400 metrov predo mnou dvojicu. Rozmýšlam, skúsim ich dobehnúť? Nemám už ale chuť niečo robiť, chcem už len byť v cieli.

Po dobehnutí

Po dobehnutí

Postupne sa k nim približujem a v dedine som už tesne za nimi. Pred nami je ale posledná čerešnička – brodenie sa potokom. Chlapíci sú už vo vode a ja idem tesne za nimi. Uprostred potoka dvíham nohu, keď v tom ma chytí silný kŕč do tej nohy, na ktorej stojím. Postupne sa začínam prepadávať dozadu, keď sa chlapík predo mnou otáča a podáva mi ruku. Skoro ho strhnem do vody so sebou, je ale riadny silák a ustojí to. Týmto mu chcem naozaj veľmi poďakovať. ĎAKUJEM. Druhý brod je už lepší a tak sa zdá, že mám dokonca viac síl ako jeden z nich. Nakoniec je tu cieľ a som veľmi rád, že ma Aďka prišla s deťmi čakať. Priniesla mi aj čisté veci a tak som sa mohol v pohode prezliecť do suchého.

Ako nakoniec zhodnotiť tento beh? Bol to riadny masaker. Nič ťažšieho som ešte v živote nebežal. Moje hodinky mi namerali 46,86 kilometra za 7:16:04 s prevýšením 2764 metrov. Som veľmi rád že som to dokončil a stal sa zo mňa nezmar. Organizátorom sa táto akcia podarila a s Aďku sme sa už teraz dohodli, že na budúci rok prídeme s deťmi znova, tento krát na dlhšie.

 

Tento obsah bol zaradený v Beh & In-line, Príbehy, Športové výsledky. Zálohujte si trvalý odkaz.

Jedna odpoveď na Recept na Nezmara

  1. Spätné upozornenie: Sky and Clouds run 2015 | Športový Klub KOMPAS

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

* Copy This Password *

* Type Or Paste Password Here *

330 496 Spam Comments Blocked so far by Spam Free Wordpress