Perun porazil Nezmara

Pred Perunom

Pred Perunom

Keď som minulý rok v septembri dokončil Nezmar maratón, cítil som sa naozaj ako nejaký nezmar. Mňa len tak niečo nezmarí! Vo svojej pýche som si namýšľal, že je zo mňa už naozaj tvrdý chlap. Aj diamanty sa pri pohľade na mňa roztápajú ako hrudky masla na panvici. Hneď, ako to bolo možné, prihlásil som sa na Perun maratón. Vôbec nevadí, že je to asi o 4 kilometre kratšia trať a prevýšenie je o 500 metrov väčšie, však som nezmar!

Vo februári ma napadla nejaká choroba a musel som brať antibiotiká. Nábeh do tréningového kolotoča bol dlhší a zrazu zisťujem, že Perun je o malú chvíľku. To najhoršie ma ale nakoniec ešte len čakalo. Zopár dní pred štartom ma skolila záhadná choroba. Vážňe som rozmýšľal o tom, že sa na pretek nepostavím. Cítil som sa ale každým dňom lepšie a lepšie, takže som sa nakoniec rozhodol, že za pokus to stojí.

Cesta do Beskýd prebehla veľmi pokojne. Vzhľadom na to, že sviatok práce tento rok padol na piatok, vyrážame už vo švrtok večer. Deti celú takmer 5 hodinovú cestu zvládli na výbornú. Ani mňa našťastie tá cesta neskolila. V piatok si užijeme všetci nádherný deň v Kotulovej dřevěnke a k večeru sa tak nádherne rozprší. Takže si dám len posledných 30 minút behu a som pripravený pretek.

Dávno som nevidel toľko bláznov ako v sobotu ráno pod lanovkou na Javorový. Von je “krásne” počasie, viditeľnosť na 100 metrov, mierne mrholenie.  Jednoducho počasie aké nemám vôbec rád. Na štarte som ešte s Radom, po zjazdovku ideme spolu, potom ho už nezdržiavam. Prvá zjazdovka na Javorový, no snažil som sa posúvať malými nenapádnymi krôčikmi vpred. Celkom sa mi darilo, predbehlo ma asi len zo 100 ľudí. To sa ale dalo celkom čakať a preteky sa rozhodujú na posledných 3 a nie prvých 3 kilometroch. To som si ako mantru stále v hlave prízvukoval.

Zbeh dolu na prvú občerstvovačku sa mi celkom páčil, predbehol som totiž dostatok ľudí. Ďalšia časť bola taká nemastná – neslaná, šlo sa totiž zase do kopca. Následný technický zbeh bol pre mňa ale fantastický. Brutálny kopec dolu a následne dolu korytom potoka. To som si poriadne užíval. Naozaj taká čeršňička na torte.

Druhá občerstvovačka

Druhá občerstvovačka

Potom prišla prvá kríza. Hore kopcom mi to vždy nejako drhne a hore zjazdovkou, ktorá mala iba 1 kilometer som sa terigal takmer presne 30 minút. Skvelá rýchlosť, 2 km za hodinu. Aj zbeh dolu sa mi nejako nedaril a mal som toho plné zuby. Našťastie, na občerstvovačke pod zjazdovkou som zajedol chutnú šatôčku, napil sa vody a šiel som ďalej. Nejaký vyšťavený som sa potom cítil ešte asi zo 2 kilometre. Niečo sa ale stalo a ja som sa dokonca cítil veľmi dobre aj v stúpaní. Pomaly som sa dostal opäť do prevádzkovej teploty.

Bežalo sa mi  potom veľmi pohodlne, aj keď ta cesta bola skôr viacej tankodróm ako lesná cesta. Samé blato, mláky, jednoducho veľmi ťažký terén na beh. Napriek tomu, subjektívne to bolo veľmi dobré. Všimol som si dokonca, že na niektorých miestach boli malé fliačiky snehu. Naozaj ma to potešilo. Myslel som si, že ďalší sneh uvidím až ďalšiu zimu. Ani som si neuvedomoval, že už mám v nohách toľko kilometrov, len som bežal a užíval som si to. To bola asi časť Peruna, ktorá sa mi najviacej páčila.

Od poslednej plnohodnotnej občerstvovačky, smerom na Ostrý, sa mi najprv šlo veľmi dobre. Postupne ako ale stúpanie nie a nie skončiť, nastúpila druhá kríza. Bolo to naozaj veľmi ťažké. Našťastie som nemal ani chvíľu pocit, že by som to mal ukončiť. Napriek ťažkostiam a problémom na trati, vedel som, že to určite dokončím. Tu postupne aj začalo svietiť slniečko a mne robí slnečný svit veľmi dobre. Stále som postupoval dopredu a každým krokom som bol bližšie a bližšie k cieľu. Ako pokropenie živou vodou na mňa zapôsobila posledná občerstvovačka. Neviem či to bolo doplnením tekutín, alebo prostým faktom, že cesta sa zlomila opäť smerom dole, neviem.

Tu som hodnú chvíľu bežal úplne sám. Nemal som ale problém s trasou, organizátori odviedli naozaj perfektnú prácu. Fáborky boli na každom mieste, kde nebolo celkom jednoznačné, ktorým smerom treba ísť. A aj rovná cesta bola značená cca každých 100 – 200 metrov. Ako si tak idem, postupne dobieham ďalších a ďalších ľudí. Na lúke v údolí som zacítil, že by bolo vhodné doplniť magnézium. A tu som spravil asi najväčšiu chybu. Celkom naivne, mysliac si, že na Javorový je to už len na skok, som si nedal aj gél. Rozbehol som sa a hore serpentínami mi to celkom dobre šlo. Tesne pred Grande Finále mi niekto ale vypol prívod energie. Zrazu som mal problém vôbec ísť dopredu.

Výškový profil

Výškový profil

Čierna zjazdovka bola pre mňa úplne strašná. Chcel som to mať už len jednoducho za sebou. Zjazdovku, ktorá mala približne 700 metrov, som šiel približne o 10 minút pomalšie ako ľudia okolo mňa. Pekne som pred seba pustil ešte zo 6-7 ľudí. Nakoniec som to ale dal a za 7:17:22 som bol v cieli.

Tesne pred cieľom som stretol Rada, ktorý dobehol približne o 30 minút skôr. Len sme sa pozdravili a utekal už domov. Ja som sa prezliekol a dal som si naozaj vynikajúcu zemiakovú polievku. Len ma troška zamrzelo, že v cieli bol zadarmo ponúkaný nápoj len pivo. Ja keď si dám po takej makačke pivo, možu ma zo zeme rovno zbierať. Tak som si kúpil na chate Kofolu a nalial do seba. Možno to nebol práve najlepší nápad, akosi ma začalo škriabať v krku. Veľmi som to ale nevnímal s preunul som sa na lanovku. Ešte šťastie, že šla, lebo neviem neviem ako by som sa dostal dolu.

Celkovo sa mi Perun veľmi páčil. Napriek tomu, že v stúpaniach som slabý ako čajíček, tie stúpania boli celkom v pohode. Aj tá posledna čierna zjazdovka bola nakoniec fajn. Najmä ten pohľad z hora dole stál za tú námahu. Zbehy na Perune sa mi páčili oveľa viac ako na Nezmarovi. Tu boli asi najkrajšie, aké som kedy dal. Už teraz spriadam plány, že na budúci rok v máji dôjdem zas.

Tento obsah bol zaradený v Beh & In-line, Športové výsledky. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

* Copy This Password *

* Type Or Paste Password Here *

330 359 Spam Comments Blocked so far by Spam Free Wordpress