Tatranská šelma ultra 2015

Na Hrebeinku

Na Hrebienku

Ó áno, jeden súťažný beh v Tatrách je super. Čo je viacej super ako jeden beh? Ó áno, súťažné behy dva. Ten prvý ma naučil pokore. Ó a áno, teraz som už pokorný dosť. Takže keď som dostal naordinované nebehanie, pokorne som nebehal. Dúfal som, že môj problémik sa raz dva porieši. Nanešťastie aj napriek postupujúcej liečbe som sa nemohol venovať behaniu. Napriek tomu som sa chcel zúčastniť Tatranskej šelmy ultra 2015.

Čo ta šelma vlastne je? Nič iné, len prebeh Tatranskou magistrálou. Ó áno, krížom cez celé Tatry, v dĺžke približne 51 kilometrov a v prevažne vysokohorským terénom. Limit na tento beh bol 11 hodín a 30 minút. Ó áno a vôbec som naň nemal  poriadne natrénované.

Tento beh je organizovaný v dosť minimalistickom duchu. Žiadna veľká výprava. Štart označovali len 2 vlajky a tie isté vlajky znázorňovali aj cieľ. Na celej trati len 4 občerstvovačky. Behanie vo svojej rýdzej podstate. Treba vlastne niečo viac? Organizátori sa profesionálne postarali o takmer 200 bežcov. Nemrhali energiou na všelijaké čačky-mačky ale vrhli ju do podstatných vecí.

Kam som sa postavil na štarte? Samozrejme na úplný koniec štartového poľa. Netrúfal som sa postaviť sa niekam bližšie k štartovej čiare. Spočiatku to bola úplna lahoda, kvôli úzkemu hrdlu sme sa takmer nehýbali. Potom už pole mierne zrýchlilo a nakoniec som mohol bežať. Rýchly beh netrval ale veľmi dlho. Ó áno, do behu sa mi postavil prvý kopec. No nemôžem povedať, že by som z toho bol veľmi nadšený. Našťastie sa to potom vyrovnalo, postupovali sme lesom. To bol prvý z dvoch úsekov, kde sa bežalo lesnou cestou. Ó áno, ten druhý bol až takmer na konci, ale to prebieham.

Na Štrbskom plese som bol približne za 1:10 a to som sa veľmi tešil. Ó áno, a aj som poriadne zazmetkoval, keď som namiesto na Popradské pleso zabočil na FIS. Po asi 100 metroch som sa zbadal a pokračoval som správne. Tam sa aj začala povestná tatranská žula, ktorá ma takmer nikde poriadne neopustila. Pekne sa zahryzla a hryzkala. Výstup na Sedlo pod Ostrvou mi trval v porovnaní s júnom o 5 minút dlhšie. Ale keďže som úplne bez tréningu, nie je to také zlé. Čo iné je ešte v porovnaní s júnom je skvelé počasie a teda aj krásne výhľady. Ó áno, teraz boli priam luxusné. Vidno bolo široko ďaleko.

Mapa trate

Mapa trate

V tejto časti sa mi bežalo veľmi dobre. Naozaj mi veľmi pomáha, ak poznám dopredu terén. Vedel som, kde to bude fajn a kde to bude horšie. Ó áno, čím ďalej toho horšieho bolo viac a viac. Na Sliezskom dome som si z drop bagu vybral druhé topánky, viac jedla a aj Magnes life. No a pribral som si k sebe aj Rada. Mal nejakú brutálnu krízu tak tam len tak oddychoval. Vybrali sme sa spolu na Hrebienok, ale asi po 300 metroch som sa odpútal od neho a ďalej šiel len sólo. Ó áno, ja tá preškrtnutá nula som predbehol Rada a pred seba ho už nepustil.

Veľmi ma prekvapil terén na Hrebienok. Očakával som len postupné klesanie pohodovým lesným terénom, ale na moje prekvapenie sa nič také nekonalo. Musel som si veľmi dávať pozor kam šliapem. Prekvapiť ma mohlo aj niečo iné ako len skaly a uvoľnené kamene. Ó áno, cestou som videl aj jednoznačné prejavy medveďa. A aj jednoznačné prejavy človeka, vraj rozumného. Koľko ľudí som tam videl len tak v sandálkoch ísť.

Limit 5:30 na Hrebienku som stihol. S 30 minútovou rezervou. Ó áno, bol som šťastný ako blcha. Bez problémov mám prvý limit v kapse. Už len 24 kilometrov, ktoré musím stihnúť za 6:30. Brnkačka. Za Hrebienkom ešte stretávam Aďku s deťmi, Dotinka ma nechce pustiť a Niňo ma štartuje s povzbudením aby som prekonal svoje hranice. Nejako sa mi ale smerom na Skalnaté pleso vypína motor. Ó áno, došla energia a cesta na Skalnaté je neuveriteľne dlhá. Bol to asi najhorší úsek, len hore a hore a mal som strašne silnú chuť odstúpiť. Naozaj to bolo pre mňa brutálne peklo.

Na Skalnatom si dávam 5 minút pauzu. Troška pooddychujem, nazbieram sily z externých energetických zásob, ó áno, objedol som sa orieškovej tyčinky a energetického gélu. Začínam sa pomaly posúvať smerom k Veľkej svišťovke. Zrazu nemám veľmi veľké problémy, dopredu to celkom ide. Možno nejdem veľmi rýchlo, ale subjektívne sa mi ide veľmi dobre. Postupne sa predieram hore kopcom, keď počujem svište ako pískajú. Už rozumiem prečo sa to volá Veľká svišťovka. Akonáhle sa chodník láme smerom dolu, pokúšam sa zrýchliť. Ó áno, zrazu mám chuť vyskúšať svoje schopnosti pri zbehu.

Ide to na moje prekvapenie veľmi dobre. Aj tento exponovaný terén mi nerobí problémy. Troška sa zdržiavam na reťaziach, kde stretávam maďarsky hovoriacu skupinku. Každú chvíľu kontrolujem hodinky, či dôjdem do limitu. Ó áno, už som si takmer istý, že do Ždiaru dôjdem. Na Zelenom plese je super občerstvovačka. Príjemní ľudia, kopa jedla, skvelý čaj. Ó áno, toto bola najkrajšia nebežecká chvíľa.

Smerom na Biele pleso ma chytajú kŕče do stehien. Tak to snáď nie! Nebojoval som doteraz len preto aby som teraz stroskotal. Hľadám magnézium, prehľadávam vak a nanešťastie nič. Ako tak stojím a prehľadávam vak, záchvevy kŕčom prechádzajú a veľmi sa tomu teším. Teraz ma už nikto nesmie predbehnúť. Opatrne sa obzerám dozadu. Našťastie nikoho nevidím. Ó áno, niekto už nemá nárok ma predbehnúť. Príroda je okolo mňa čarokrásna a pôsobí veľmi ukľudňujúco. Som sám so sebou spokojný a užívam si každý krok.

Profil trate

Profil trate

Pri Kopskom sedle stretávam kamzíka. Ó áno, to super plaché zviera je odo mňa asi 5 metrov a vôbec sa placho na mňa nepozerá.  Najprv cupitá pred mnou a potom vyskočí na nejakú skalu vedľa chodníka. Je to asi najemotívnejší moment behu. Za Kopských sedlom vidím pred sebou 2 ľudí, sú ale strašne ďaleko. Aké by to bolo super, ak by som ich ešte dobehol. Tak sa dávam do brutálneho zbehu. Asi najhorší dneska. Ó áno, nohy už si nie sú úplne isté po veľkej porcii kilometrov, nestabilný terén tiež tomu nepomáha a aj dĺžka a prevýšenie (či skôr preníženie) samotného zbehu mi nepomáha.

Keď ale bežím Tatranskú šelmu, tak aj tou Tatranskou šelmou musím byť.  Skoro nič nevnímam a len bežím smerom dole Monkovou dolinou. Ó áno, postupne sa približujem k mojej nič netušiacej obeti a predbieham ju. Najprv prvú a o krátku chvíľu aj druhú. Ako sa pomaly blížim k cieľu, chcem zo seba dostať čo najviac. Na moje prekvapenie predbieham ďalšiu dvojicu a o zopár minút  vidím pred sebou ešte jednu.  Tá je ale tvrdší oriešok. Jeden s nich sa za mňa zavesí a počujem jeho kroky za sebou.

Rozmýšľam, vydržím toto tempo, alebo nakoniec podľahnem vlastnej ctižiadostivosti? Ľudí pri ceste sa pýtam, ako je to ďaleko. Počujem povzbudivú odpoveď – necelý kilometer. Ó áno, už len 1 kilometer a budem mať toto dobrodružstvo za sebou. Žmýkam moje posledné energetické zásoby a upaľujem v ústrety cieľu. No upaľujem, aspoň sa dôstojne snažím bežať. Neopísateľný pocit v cieli.

Ó áno, prebehol som pozdĺž Tatier za jeden deň. Limit 11:30 som v pohode stihol, dobehol som totiž za 10:13. Bol to asi najťažší beh aký som kedy bežal. Musím ale povedať, že asi aj najkrajší. Organizátori bolí skvelí, trať bola skvelá, ľudia okolo boli skvelí. Na budúci rok by som chcel opäť prísť a rozdať si to so šelmou, aj keď v konečnom dôsledku nakoniec ide len o prekonanie samého seba.

Feňo

Tento obsah bol zaradený v Beh & In-line, Príbehy, Športové výsledky, Turistika. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

* Copy This Password *

* Type Or Paste Password Here *

330 610 Spam Comments Blocked so far by Spam Free Wordpress