Hámorská 20-tka

Hlavným cieľom mojej tohtoročnej bežeckej sezóny je polmaratónska trať na Medzinárodnom Maratóne Mieru. Skvelou prípravou je aj odbehnutie Hámorskej 20-tky. Napriek tomu, že som ešte veľmi veľa súťažných behov nenabehal, toto podujatie sa radí medzi moje najobľúbenejšie. K Remetským Hámrom sa mi viažu veľmi príjemné spomienky. Ako malý šarvanec sme tu s bratrancami behali po lesoch a kúpali sa v potokoch.

Pred odchodom na samotný pretek kontrolujem obsah tašky: dres, kraťasy, ponožky, hodinky, hrudný pás, veci na prezlečenie a bežecké topánky. Najmä kontrola topánok prebehla 3x, nechcel som aby sa mi prihodilo to, čo minulý rok, keď som si doma zabudol topánky. Cesta autom z Michaloviec do Remetských Hámrov prebehla takmer bezproblémovo (to zablúdenie do Felkišoviec radšej nespomínam. Ja, rodený Michalovčan, takto zle odbočiť). Rýchlo sa zaprezentovať, zaprezentovať malého Niňa, ktorý beží na najkratšej trati (50m), superrýchla rozcvička a ide sa na štart pred Miestny úrad.

Celý nervózny čakám na začiatok behu a vyrážam neuveriteľnou rýchlosťou. Držím sa asi na 5 mieste od konca a nesnažím sa strhnúť sa davom. Tohto roku sa behu účastní 59 bežcov, o 9 menej ako minulý rok. Prvý kilometer za 5:52. Čakal som lepšie tempo, ale bežím podľa taktiky, ktorú som si zvolil ešte pred behom. Ďalší kilometer je ako cez kopírak, opäť za 5:52. Moje vedomie prikazuje nohám, aby podstatne zrýchlili, tie ale majú na to iný názor a tak je tretí kilometer za 5:46. Takto nejako sa trápim celou cestou hore. Moje tempo postupne klesá až k hodnote 6:55 min/km. Napriek tomu predbieham zopár bežcov, ktorých tempo kleslo ešte viac. Posledný kilometrom pred Morským okom prekonávam asi 100 výškových metrov. Zrazu sa predo mnou objaví nádherná hladina Morského oka. Starí ľudia, a aj moja babka, verili že Morské oko nemá dno a ústi niekam do Baltického mora. Napriek tomu, že táto povera nie je pravdivá, hĺbka jazera je nezanedbateľná -25 metrov. Mňa však skôr trápi lesný chodník okolo jazera, ktorý je plný koreňov a jám. Plný sústredenia si dávam pozor, aby som nespadol alebo nepodvrtol členok. V polovici okruhu s hrôzou zisťujem, že sa mi rozviazala šnúrka na topánke. Našťastie si to všímam a zaväzujem si ich tentoraz poriadne. Asi tak 50 metrov pred sebou vidím ďalšieho bežca a snažím sa ho dobehnúť, čo sa mi na moje prekvapenie darí bez problémov. Na moje počudovanie sa mi teraz beží oveľa ľahšie a zrýchľujem. No možno to má na svedomí aj fakt, že teraz už bežím dolu kopcom. Najrýchlejší kilometer dávam za 4:00 a už vidím ďalšieho bežca predo mnou. Tento ale nie je vôbec ľahký súper a trvá mi ďalší kilometer, kým ho dobehnem. Fakt, že mu niekto ťažko funí za chrbtom ho asi zmobilizuje a odbehne mi na 50 metrov. To je už na mňa rýchle tempo. Ja sa už len snažím dávať jednu nohu pred druhú. Prichádza kríza a 3 km pred cieľom toho veľmi veľa nevnímam. Som rád, že vôbec dokážem bežať. Dopingom je pre mňa zistenie, že súper predo mnou ma pravdepodobne tiež krízu, lebo sa k nemu priblížim na necelých 10 metrov. Takto sa ho držím zubami nechtami, to mám ale dlhé zuby a nechty. Moja zvýšená aktivita má dva dôsledky. Prvým je, že mi opäť dochádzajú sily a druhým, že môj úhlavný nepriateľ krízu asi len predstiera a zaraďuje druhý rýchlostný stupeň. Odbieha mi opäť na obvyklých 50 metrov. Zrazu z čista jasna zisťujem, že do cieľa zostáva posledných 500 metrov a je najvyšší čas vytĺcť zo seba posledné zvyšky energie. Zvyšujem rýchlosť,  vyplazujem jazyk, vypľúvam dušu na cestu a je tu cieľ! Malý Niňo sa tak teší, že ma vidí, že mi beží oproti. Aj ja sa veľmi teším, že ho vidím a ešte viac sa teším zisteniu, že prebieham cieľom.

Môj výsledný čas nie je až taký dôležitý – 1:45:20. Za víťazom Eduardom Hapakom som zaostal iba o necelých 25 minút, čo je pre mňa veľmi dobrý výsledok. Oproti minulému roku som sa zlepšil o vyše 4 minúty. Najväčším víťazom sa však pre mňa stal malý Niňo. Bol jedným z najmladších účastníkov a vôbec sa vo svojej kategórii nestratil. Nevyhral síce, ale po odbehnutí svojej trate zahlásil, že on chce ešte behať. To si beriem ako povzbudenie a už teraz si dávam predsavzatie, že aj na budúci rok prídeme na tieto preteky v srdci Vihorlatských vrchov.

Follow